V mokradiach v západnej časti Bratislavy ramená Dunaja v závislosti od vodného stavu na hlavnom toku obtekajú viaceré riečne ostrovy. Najväčší z nich – Sihoť, po nemecky: Käsemacherinsel (Syrársky ostrov) – vďačí za svoj nemecký názov maloroľníkom, ktorí tu kedysi vyrábali syr z tunajšieho kravského mlieka. Neďaleké mesto, naopak, od polovice 19. storočia v dôsledku industrializácia zažívalo výrazné zmeny. Priemysel potreboval nové pracovné sily, do mesta sa sťahovalo stále viac nových obyvateľov a tiež výrazne vzrástol dopyt po zásobovaní pitnou vodou. Od r. 1870 sa hľadajú vhodné zdroje podzemnej pitnej vody. Napriek prvotným očakávaniam sa pramene na severozápadných žulových a vápencových svahoch nepreukázali ako dostatočne výdatné. V roku 1882 začínajú hľadať zdroje pitnej vody v nižších polohách, pri Dunaji, predovšetkým na Sihoti, vzdialenej viac než päť kilometrov od centra, nakoľko sa predpokladá, že pod ostrovom by sa malo nachádzať štrkové lôžko prepojené s korytom Dunaja. Podzemný zdroj čistej prírodnej vody mal postačovať pre 48 000 obyvateľov Prešporka. Výskumné vrty a rozbory vody to neskôr potvrdia. Pražská firma C. Korte & Comp. pod vedením Bernharda Salbacha zaháji v roku 1881 výstavbu vodovodnej siete. Voda zo sihoťských studní prúdi cez čerpacie stanice vodovodom do hlavného mesta od roku 1886 – a Prešporok sa tak stane jedným z prvým európskych miest, ktoré sa môžu pochváliť moderným systémom pre zásobovanie pitnou vodou.